Návšteva kina

Autor: Tomáš Kraus | 27.9.2016 o 0:00 | (upravené 27.9.2016 o 16:00) Karma článku: 2,52 | Prečítané:  197x

Kráčame s dobou. Dôchodcovský vek prináša so sebou spomienkový optimizmus. Všetko, čo   sa odohralo  dávno,  bolo lepšie. . Spomínate si, ako ste po dvoch vypredaných predstaveniach vstupovali do vydýchaného priestoru  kina.

  Sadali ste si  do nepohodlných drevených sedadiel /najlepší bol posledný rad 1-2, najmä ak ste mohli počas premietania žmoliť upotenú ruku svojej pubertálnej lásky/ . Už sme v našej mladosti zažili  dokonca aj širokouhlé plátno, pričom  za využitie tejto   vymoženosti  ste ešte   nemuseli ísť do bankomatu vybieliť svoje konto.  Hromžili sme najmä na žurnál. V letných mesiacoch sme každoročne spolu s politickými potentátmi  držali  v hrsti pšeničné zrno s komentárom, ako  vynikajúco si počínali pri žatve  naši kombajnisti. To všetko bolo málo. Po žurnále nasledoval  krátky dokumentárny  alebo kreslený film, počas ktorého sa vaša pozornosť aj tak upierala na vedľa sediacu   bohyňu sexu.

A tie filmy! Talianske, francúzske, české, tu a tam slovenské. O amerických sme  iba snívali. Sem tam nejaká tá kovbojka. Pravda, musela mať silný sociálny náboj. Iba  intelektuálne jadro sa vybralo  i na ruskú kinematografiu, reprezentujúcu v školopovinnom veku  film Čapajev, ktorý som videl  asi sedemkrát. /Túžil som ho vidieť  i častejšie, no návšteva kina musela súvisieť s časom, kedy som mal sedieť namiesto  toho na hodine ruského jazyka/.

  No poďme do žiarivej prítomnosti. Typické kiná celkom zanikli, ostali nám moderné priestory zväčša v obchodných centrách. Sú príjemne klimatizované, sedíme v  pohodlných kreslách, ba dnes už odpadá i nebezpečenstvo, že pred vami sedí basketbalový pivotman či žena stredného veku s načesanými vlasmi, cez ktoré ste nevideli titulky. Z každého miestečka máte dobrý výhľad na široké plátno, prekáža vám len skutočnosť, čo sa premieta. Dolby zvuk by aj mal „svoju kvalitu“ nebyť jeho intenzity. Ušné bubienky dostávajú zabrať.  Autori  kinoreklám žijú v presvedčení, že ich produkt pôjdem okamžite po predstavení vyhľadať do blízkeho obchodu iba v prípade, že mi ho   vtlačia do mozgu cez orgán sluchu.

  Po tejto agresívnej ouvertúre prichádzajú na rad úryvky filmov, ktoré by ste mali navštíviť. Po ich vzhliadnutí vás uspokojí iba informácia, že uvedený film začnú premietať  až  o tri mesiace. Vysvetľujem si  uvedenie týchto záberov  iba tým, že  prevádzkovatelia kina dúfajú, že za ten čas  zabudnem na tieto zábery a vyberiem sa na spomínaný titul. Zväčša sa tieto útržky budúceho programu  upriamujú na bomby, ohne, naháňačky automobilov, poprípade  zábery na revolvery a pre silné žalúdky prichádzajú do úvahy ešte situácie, pri ktorých hlavnému predstaviteľovi trhajú nechty či vypichujú oči. Keďže ja som sa vybral na film, v ktorom sa režisér vystríha podobnému obsahu, musím to pretrpieť a čakať. Ešte stále nie som vo fáze, že sa dočkám. Na rad prichádzajú logá.  Nepoznám logiku ich poradia, ale  za sprievodných nepríjemných zvukov z repreduktorov kinosály som svedkom uvádzania  symbolov, ktoré mi vonkoncom nič nehovoria, no predajcovia lístkov na predstavenie ma odsúdili  k ich sledovaniu, pričom nie som schopný pochopiť ani ich význam, ani ich podiel na  uvedenom filme.   

Zlatý socialistický žurnal s kombajnistami...

   Konečne sa z bieleho plátna prestáva rinúť krv a vy sa stávate divákom toho, kvôli čomu ste prišli do kina.   A to ešte nemusí byť koniec vášho utrpenia. V rade pred vami  sedí dvojica, ktorá si zakúpila „kýbeľ“ pukancov a  dve fľašky limonády. Do konca predstavenia vás ruší zvuk prehrabávajúcich sa prstov vo vedre popcornov, otváranie či zatváranie fliaš. Ba nedávno sa mi stalo, že  jedna pasáž filmu sa mojim vedľa sediacim divákom zdala zdĺhavou, a tak si pustili zo smartfónu video z youtube. Hoci je hľadisko kina na rozdiel od minulosti, keď bolo vypredané, poloprázdne,  rušivých momentov je toľko, že  vám  unikajú režisérom prepracované detaily a ste vlastne šťastný, že ste po odchode z kina  aspoň pochopili, čo ním chceli autori povedať.

   Často je mi záhadou dramaturgia výberu filmov. Hoci sociológovia tvrdia, že vymierame, pretože sa rodí málo detí, na výbere titulov to nepoznať. Z desiatich filmov uvádzaných v takzvaných multiplexoch je osem rozprávok.  Zvyšok sú  akčné filmy. Tie sa dnes  vyrábajú cez počítače. Kde sú tie časy, keď Bondarčuk použil na masovú bojovú scénu niekoľko tisíc reálnych komparzistov pri filmovaní Vojny a mier. Uvedomenie si  tejto náročnosti vo vás muselo vyvolať husiu kožu. Dnes, keď viete, že za tou scénou stoja dvaja preoblečení vojaci pred čiernym pozadím /neručím za správnosť tohto technického prvku/ ,ktorých potom technicky rozmnožia, musí vo vás vyvolať pohľad na túto „masovú scénu“  iba úškrn. Neviem pochopiť, ako niekto môže racionálne spracovať scénu, keď hlavný  akčný hrdina strieľa z dvoch ťažkých samopalov na celé nepriateľské kasárne a darí sa mu zachrániť zväčša amerického prezidenta.  

   Nezostáva mi len veriť, že technika je tým fenoménom, ktorý zachráni kinematografiu. Nedávno som videl reklamu na kino 4D, čo znamená, že okrem trojrozmerného premietania, bude divák priamym účastníkom diania na filmovom plátne. Pravda, hrozí, že pri výbuchoch  v akčnom filme  divák odíde z predstavenia s ťažkými popáleninami. Môže to mať však aj pekné stránky. Napríklad pri milostných scénach.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?