Robím čo môžem

Autor: Tomáš Kraus | 5.9.2016 o 0:00 | (upravené 5.9.2016 o 10:36) Karma článku: 5,27 | Prečítané:  312x

Píše sa rok 2016 a som v realite. Keďže  rok môjho narodenia je kdesi v prvej polovici dvadsiateho storočia, spomínam si, že v jeho druhej polovici sa mi rok 2016 zdal nesmierne vzdialený

Ríša fantázie a nedohľadna. Keď súčasní ministri dopravy sľubujú, že diaľnicu do Košíc skončia  azda  v roku 2026, tiež sa mi to javí  ako stavba môjho života. Pripadá mi táto štvorprúdovka ako osudová. Veď  termín jej  začiatku a dokončenia  temer koliduje s dĺžkou môjho života. Pozerám sa na čiaru života mojej dlane, porovnám ju s bratislavsko-košickou diaľnicou a našťastie ani v jednom prípade   nerozpoznávam koniec.

Na rozdiel od Doprastavu, Váhostavu a ďalších firiem, fakturujúcich  našu   budúcnosť, je život človeka ohraničený osobným bankrotom a niet takej vlády, ktorá by ho pomohla dofinancovať.

Zatiaľ čo  Sládkovič ospevuje  mladosť veršom – a čo je mladosť, dvadsaťpäť rokov? – nepoznám veršotepca , ktorý by  sa rozplýval nad starobou. Ešte aj taký „vtipálek“ akým  je Woody Allen si vo svojich posledných dielach viac všima smrť ako sex a to je už čo povedať.

Najkrajší je slogan: „Každý je taký starý, ako sa cíti“. Podľa neho som raz v puberte a potom zasa medzi svojimi rovestníkmi, gerontami. V električke  už síce nevstávam starším, takže sa odveziem pohodlne, lenže sa mi stáva, že neviem, kde mám vystúpiť. Občas si popletiem mená svojich vnúčat, za dramatickú však považujem situáciu, keď jedno z nich oslovím  menom svojho psa. Dobrá rada nad zlato, podľa nej mám byť aktívny.  Celý život som takým bol. Za jeden  deň som  splnil niekoľko  pracovných zadaní, vybavil som  zo päť rodinných záležitostí, posedel som si s deťmi na detskom ihrisku, pripravil som deťom večeru a občas som  nezanedbal ani „iné“ povinnosti. Dnes, keď mám horu času a neviem čo s ním, doslova si vymyslím dve povinnosti a žijem  nimi dvadsaťštyri hodín. Neustále sledujem čas, či to všetko stihnem a veru sa i pritrafí, že nestihnem. Poviem vám, aktivita v sedemdesiatke vás utrápi. Hoci  okrem trpkého poznania vašej nespôsobilosti  v prípade nesplneného zadania vás minie akýkoľvek postih, poznanie vašej neschopnosti je  veru  dostatočným trestom. Ba čo viac,  nesplnená úloha  vám ovplyvní  program nasledujúcich dní, počas ktorých  vám bezprostredná minulosť pripomína, aby ste sa zbytočne nenaparovali a uvedomili si svojich sedem krížikov.

  Jednoducho, čas sa stal vašim nepriateľom.Múdry klaun Jan Werich povedal, že „čas si vymysleli lidé, aby vědeli vod  kdy do kdy a co zato“.  Od päťdesiatky vám  preteká čas medzi prstami a v súčasnosti už  mám pocit, že práve stereotyp ho ženie do  závratného tempa. Čas medzi raňajkami a večerou  vám svojou formou, vonkoncom nie obsahom, pripomína päťdesiat odtieňov sivej, jeden deň sa  podobá druhému, na jednej strane by ste sa radi zbavili monotónnosti, na strane druhej si však užívate, že vás aspoň  nič nebolí a v tomto slastnom uvedomení  blaženého stavu si voľkáte  v perinke pozvoľného stárnutia.

  Ak sme už pri stereotype, v dôchodku sa vám stáva najbližším priateľom , no zároveň vás  parádne znervózňuje. Pristihujem sa často pritom, ako jednoducho som nejakú životnú situáciu vyriešil a ako sa snažím vryť si dané riešenie do pamäti, aby som si v budúcnosti zjednodušil život. Nedarí sa. Buď pamäť zlyháva, alebo sa daná životná skúsenosť jednoducho neopakuje. V mozgu sa vám zosumarizujú stereotypy, ibaže ich neviete zaradiť do správneho momentu. A tak, namiesto aby vám pomohli, pôsobia rušivo a odrazu si uvedomujete, že život nie je súhrnom opakujúcich sa  postupov, ale individuálnych riešení, ktoré si zakaždým pýtajú jedinečné prístupy. A je ich nespočetne veľa.

Každým dňom si zakaždým viac a viac uvedomujem, že zatiaľ čo ja sám sa ešte  beriem celkom vážne, okolitý svet ma berie s čoraz väčšou rezervou. Nepomôžu vám ani   nadobudnuté skúsenosti, ani vysokoškolské vzdelanie nadobudnuté pred polstoročím, máte šťastie, ak si vás okolie vôbec vypočuje, nieto aby zohľadnili vašu mienku. Omylom vášho veku je presvedčenie, že vôbec ešte dokážete pochopiť tento svet. Najčastejšie vás do obrazu dostanú práve vaši najbližší. Slová – ako dobre vyzeráte – neberte vážne. Zdanie klame. O opaku vás nepresvedčia iba vaše šediny. Postačí, ak si skonfrontujete vaše rady s tým, ako sa k nim stavajú tí, ktorým ich poskytujete.

A tak robím čo môžem. Na huby nechodím, skrutkovač je mojim nepriateľom, pri ženách sa cítim menejcenný. Stárnem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Procházku vyslali do Luxemburgu s pochybnosťami

Šéf Siete sudcom zatiaľ nikdy nebol. Ak sa ním stane, oproti slovenským kolegom so skúsenosťami zarobí niekoľkonásobne viac.

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo chce pohotovosti presunúť do nemocníc.


Už ste čítali?