Adrenalín

Autor: Tomáš Kraus | 22.8.2016 o 0:00 | (upravené 22.8.2016 o 14:03) Karma článku: 2,71 | Prečítané:  177x

Vedecké výskumy vraj potvrdzujú, že človek vo svojom živote potrebuje vyplavovanie adrenalínu. Ľudia, ktorí  vypadnú po prvý raz z lietadla s padákom na chrbte,  pri pristátí  vykazujú  príznaky nekontrolovaného šťastia.

 Strúhajú na tvári tupé  grimasy, ktoré nemajú   nič spoločné  so šeďou reálneho sveta. Môj prípad naznačuje, že  ani vedci nemusia mať vždy pravdu. Sudičky mi buď nenadelili do mojej výbavy ani zamak adrenalínu,  alebo  môj strach jednoducho prehluší akékoľvek vyplavovanie hormónu, ktorý sa tvorí  kdesi v dreni nadobličiek.  Keby sa to netýkalo  celého môjho života, mohol by som sa vyhovárať na dôchodcovský vek, ktorého som sa bez štipky  adrenalínu dožil, pravdou však je, že ma pocity šťastia oblievajú v celkom iných životných situáciách  ako pri zoskakovaní z lietadla.

Alebo si to chémia vymyslela so mnou inak.

Napríklad môj strach z výšky sa už dostal  do štádia,  že keď sledujem počínanie celkom cudzieho človeka na televíznej obrazovke stojaceho  na pokraji priepasti ,nehovoriac o pozorovaní lešenára pri práci vo výške, zodpovedajúcej druhému poschodiu.  V  takých  chvíľach sa mi  doslova roztrasú nohy, hľadám oporu v imaginárnom nejestvujúcom zábradlí, ktoré by som v tej chvíli naozaj potreboval. Rácio mi síce nahovára, že v takom prípade ja nebudem tým, ktorého nepozornosť pripraví o život, ale moja   nadoblička i  napriek tomu  vyplavuje  zrejme adrenalín, ktorý by som potreboval vylučovať viac vo chvíľach, keď sa to bude týkať iba mňa. Telu  jednoducho nerozkážeš...

   V duchu si nahováram, že na príčine je mozog, ktorý riadi tento párový orgán a má priamu súvislosť s mojim  mierumilovným  charakterom. Pokladám sa za človeka, ktorého sa žiadna agresivita netýka. Patrím ku generácii , ktorá  priamo  v uliciach s výnimkou 21. augusta 1968 nepočula jediný výstrel. Nechodievam do kina na  akčné filmy, plné  revolverov, guľometov, výbuchov, karambolov. Stačí, že sledujem  správy zo sveta, plného  útokov na nemocnice, zrazených divákov sledujúcich ohňostroje, redaktorov, pripravujúcich nasledujúce vydanie novín, či malých detí, nechápajúcich, prečo sú práve  ich malé telíčka predmetom záujmu pilotov, letiacich v dvetisícmetrovej výške.

Ale, aby som nezabudol, patrím k tým ,ktorí museli absolvovať základnú vojenskú službu. Veliteľ našej roty dozaista nezabudne na moje jednodňové cvičenie na strelnici. Stáli sme v zákope, do ruky mi dali granát a po potiahnutí poistky som mal hodiť  výbušninu čo najďalej od zákopu. Ruka sa mi triasla a tak som ho hodil nie čo najďalej, ale čo najvyššie. Granát dopadol asi dva metre od zákopu, ktorý nám všetkým zachránil život. Rotu vtedy zaplavil adrenalín na dva životy. Vysvetlenie je jednoduché: Problémom je strach, nie výška.

Veď môj strach z výšky  nemá s realitou nič spoločné. Svedčí o tom skutočnosť , že sa lietania na veľkých strojoch nebojím, že zatiaľ čo na lanovku, kde mi visia nohy vo vzduchu si nesadnem, no na kabínkovej sa vytešujem  z nádherného pohľadu na matičku zem. I keď  následok prípadného pádu je rovnaký, no nie? Jednoducho nadobličke nerozkážeš...

 Vysvetlenie je jednoduché. Spúšťacím ventilom je  vzduch, presnejšie  priamy kontakt s ním. Svedčí o tom zážitok z mojej aktívnej činnosti sťa redaktora športového obrázkového týždenníka. Poslali ma vedno s fotoreportérom na majstrovstvá sveta v parašutizme niekde na Moravu. Nepriaznivé počasie spôsobilo, že dopoludnia dvojplošníky neštartovali a tak sme sa vybrali na obed. Po dobrom moravskom vrabcovi sme sa vrátili na letisko , kde sa už počasie trochu umúdrilo a parašutisti nasadali do lietadiel. Priama účasť reportéra na akcii  prináša do reportáže kvalitu, nuž prehovorili ma, aby som do lietadla nastúpil i ja.  Po vzlietnutí som však konštatoval, že počasie sa zasa až natoľko neumúdrilo.

O slovo sa   hlásil môj plný žalúdok. Keď v požadovanej výške otvorili dvere lietadla, prúdiaci vzduch spôsobil, že moravský vrabec z môjho žalúdka  odletel. Po pristátí mi budúci majstri sveta v zoskoku padákom vraveli, že ešte nikdy s takou radosťou neopúšťali lietadlo, čím som priaznivo ovplyvnil ich   presnosť pristátia. Medailu som však nedostal.

Za zbabelosť sa medaila nedáva. V živote som sa pripravil o veľa krásnych zážitkov. Ocital som sa  v blízkosti visutých mostov, na ktoré som  nikdy nevstúpil. Bol som pri mnohých rozhľadniach, no  jediné, čo mi po nich  zakaždým  zostalo, bol vykrútený krk, keď moje  oči sledovali tých odvážnejších, stúpajúcich po schodoch, len aby im neunikol pohľad zhora  na toho zbabelca tam dole. Videl som v televízii sklenenú podlahu v americkom veľkom kaňone , nedávno otvorený najdlhší sklenený most v Číne, či vo výške 600 m týčiacu sa  plošinu nad nórskym fjordom, to všetko sú pozoruhodnosti, ktoré, ako dúfam, nezažijem. Svet však kráča smerom, ktorý mi nie je naklonený. S týmto prízemným  poznaním musím ďalej žiť.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?