Za dobrotu na žobrotu

Autor: Tomáš Kraus | 19.8.2016 o 0:00 | (upravené 19.8.2016 o 14:18) Karma článku: 6,71 | Prečítané:  228x

Staré príslovie je zrejme pravdivé. Neviem, či to súvisí s dobou, v ktorej žijeme, alebo mám jednoducho smolu. No zakaždým, keď sa popálim, tak si poviem, že to bolo naposledy.

Časom však prevládne  pocit ľútosti nad zdravým rozumom a ocitnem sa tam, kde som bol naposledy.  Možno je na príčine pes.  Táto skutočnosť, ktorá zdánlivo s vecou nesúvisí,  má však svoju logiku. Mám psíka a čím je starší, tým viac finančných prostriedkov doňho vkladám. Naposledy ma len   operácia maternice stárnucej sučky  stála 380 EUR. V porovnaní s touto sumou mi každodenný výdaj, vynakladaný do stravnej jednotky môjho miláčika pripadá priam smiešny, hoci  priemysel, zameraný na slabôstky  majiteľov psov si celkom dobre nažíva z mojich pravidelných platieb. Čím je  majiteľ štvornohého miláčika starší a čím viac  a radšej investuje do svojej osamelosti, tým menej mu prekáža suma, ktorú  vynakladá do tráviaceho traktu  temer nemého tvora vo svojej domácnosti.

     Neviem, ako iní dôchodcovia, ale ja mám z toho dosť často  výčitky svedomia. Prenasledujú ma o to častejšie, o čo frekventovanejšie stretávam na uliciach ľudí, spoliehajúcich sa na tento môj pocit. Od žobrákov, cez predajcov časopisu pre bezdomovcov, až po ľudí, ktorých okradnú a odrazu zostanú bez prostriedkov – títo všetci vo mne vyvolávajú ľútosť a zakaždým, keď platím pri pokladni za stravu pre psa, ma prenasledujú výčitky svedomia za myšlienku, že ľudia by  azda  potrebovali moju pomoc  viac ako to  malé čierne čudo na vôdzke.  A keď vo mne vyhrá ľudskosť, platím na obe strany. Ibaže pri vyhodnocovaní mojich skutkov zväčša zistím, že je lepšie investovať do psa...

                Priznám sa, že ma k tomuto navonok naozaj tvrdému konštatovaniu primkol včerajší zážitok. Vyšiel som z môjho bytu na prechádzku so psíkom, keď sa mi prihovoril neznámy muž.

„Nepamätáte sa na mňa? Pracoval som vo vašom paneláku, keď sme ho zatepľovali.

Prečo by som si mal pamätať na človeka, ktorý  pracoval na exteriéri  nášho paneláku? Vôbec som sa nesnažil  namáhať svoj mozog, veď som i tak vedel, čo bude nasledovať: - Mám chorého otca, nedáte mi tridsať centov na  jeho liek?

V hlave mi  prebehlo, že by som si mal vypýtať adresu lekárne, kde zaplatím za liek tridsať centov, no vytiahol som peňaženku a dal som mu  jedno euro.

Ďakujem vám z celého srdca - a začal ma  vďačne  objímať. Nemám rád, keď sa ma muži nota bene cudzí, dotýkajú, vymanil som sa z jeho objatia a odchádzal som preč. Odrazu som pocítil, že mám vrecko, kde bola peňaženka, prázdne. Našťastie, som ju ešte zazrel v jeho dlani. Vytrhol som mu ju a doposiaľ ľutujem, že tam už to moje euro nebolo.  Zmizol mi z očí aj s mincou, ktorú som mohol investovať radšej do psa.

 

Mal som z toho pokazený deň a vduchu som  spomínal na podobné skúsenosti. Azda sa nebudete čudovať, ale mám ich  neúrekom.

 Vracal som sa autom z Košíc. Hoci ja sám som kedysi  veľmi rád využíval autostop, v súčasnosti  už stopárov  rád neberiem, lebo zobrať cudzieho človeka dnes do auta  je vraj riziko. Občas však príde na človeka slabšia chvíľka, navyše, predstava, že najbližších päť hodín slovka neprerečiem, tiež nie je práve  najpríjemnejšia  perspektíva , jedným slovom dobre oblečeného muža,majiteľa intelegentného výzoru v okuliaroch, som mal odrazu  vedľa seba na prednom sedadle. Vysvitlo, že ho okradli, zobrali mu aj peniaze s lístkom na vlak do Zlína, a tak sa musel spoľahnúť na môj dopravný prostriedok.  Vykľula sa z toho príjemná cesta, na konci ktorej som v Trenčíne vytiahol dobrovoľne peňaženku a ponúkol som mu peniaze na autobus do Zlína. Dal som mu adresu, na ktorú mi mal poslať dlžobu. Dodnes čakám na poštára.

Alebo toť nedávno. Neďaleko môjho príbytku ma oslovila celkom pohľadná mladá žena: - Ujo ja vás dlhé roky poznám, vy tu žijete dlho, pravda? Padla opäť úvodná veta. Až ma zamrazilo. Vraj ujo a ja sa jej pozerám na nohy.

Vymkla som sa, náhradné kľúče od bytu mám v nemocnici, kde pracujem. Na sporáku mi vrie polievka,musím sa k nim rýchlo dostať, lebo vyhorím. Môj ďalší krok isto tušíte. Dostala odo mňa desať eur na taxík a ja som dostal jej telefónne číslo. Medzičasom ubehli mesiace, polievka je už dávno dojedená, zopárkrát som sa jej telefonicky dovolal a žiadal som ju slušne o vrátenie dlžoby, už  si azda stihla  zmeniť  telefónne číslo.

  Stalo sa mi, že v noci, keď som nemohol  spať, počul som  naliehavý hlas žobráka z centra mesta, ktorý úpenlivo  reagoval na skutočnosť, že mu okoloidúci nedal almužnu:  Preboha, ľudia, pomôžte. Otočil som sa a ten úkon ma stál dve eurá. Doma počas prebdenej noci som mal výčitky svedomia, že som mu nedal papierovú bankovku. Na druhú noc som už spal lepšie, lebo  to naliehavé volanie som na tomto mieste začul opäť. Poviem vám, ten človek by mohol dostať angažmán v národnom divadle.

     Večer, keď nakladám do misky pre psíka kuracie stehno, zabudnem na „ľudí“. Niet nad oči hladného psíka. Neklame, nepodvádza, nebúši na city. Skrátka, najvernejší priateľ človeka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť, mnohé ich majú v jedálnych lístkoch.

TECH

Miliardár Musk ukázal, ako chce kolonizovať Mars

Podnikateľ chce začať expedície na Mars o dva roky.

KOMENTÁRE

Keď sa hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?