Ako moc búra pamätníky

Autor: Tomáš Kraus | 12.8.2016 o 0:00 | (upravené 13.8.2016 o 18:55) Karma článku: 3,34 | Prečítané:  134x

Knihu, ako chutí moc napísal Ladislav Mňačko. Jeho kniha o tajomníkovi komunistickej strany Rudolfovi Strechajovi je aktuálna aj dnes a mladšej generácii ju odporúčam do pozornosti. 

. Moc je jednoducho afrodiziakum a zdá sa, že jej držitelia nepoznajú mieru, nevedia sa jej nabažiť a robia všetko preto, aby si ju čo najdlhšie udržali. A predsa...

Niekedy je omyl milosrdný. Keď bol pri moci  Mečiar, domnieval som sa, že mu nejde o majetky, ale o moc.  Kedysi nenápadný podnikový právnik z Nemšovej sa hlásil do konkurzu o moc a ešte aj takí prezieraví ľudia, akými boli  vrcholní predstavitelia Verejnosti proti násilu, sa pri „konkurze“ nechali pomýliť a poskytli Mečiarovi plnú moc. Patrične ju využil. Nezabudnem na jeho prísľub, že urobí zo Slovenska malé Švajčiarsko. Svoj sľub splnil. Ohraničil ho  síce  Trenčianskymi Teplicami, pridal k tomu bratislavskú Kolibu, len v tom prísľube nedodal, že prístup k jeho švajčiarskemu kontu  nebude celonárodný. Neskôr  mu malá korzička  narástla na  veľkú audinu a mne nezostávalo iba si  priznať , že som ho spolu s vedením vépeenky neodhadol. Myslel som si, že mu ide iba o moc a jemu išlo aj o peniaze. Jediné, čo mu slúži ku cti, keď prišiel jeho čas, chtiac-nechtiac sa prispôsobil demokratickým pravidlám hry a odpratal sa do svojho malého Švajčiarska.

  I prišla éra Dzurindu. Od kresťanských demokratov prešiel k demokratickým katolíkom a urobil nesmierny kus dobre vykonanej práce. Ak sa Vladimír Mečiar nestal „tatíčkom národa“/a mohol sa ním stať, pretože si založil vlastnú Slovenskú republiku, ktorú z ostatných nič netušiacich  pasívnych  obyvateľov Slovenska   urobil slovenských vlastencov/ , potom  by si Miki zaslúžil pamätník za zásluhy o rozvoj slovenského internacionalizmu. Európska únia i NATO by bez Slovenska ako-tak prežili, ale o tom, ako by prežilo Slovensko bez tohoto „plášťa“ by som nechcel ani len uvažovať. Ak by som túto myšlienku dotiahol ad absurdum, už by bol predsedom vlády  možno nejaký Kotleba, veď Slovensko má na fašizmus aj celkom dobré spomienky, no nie?

  Ale vráťme sa k myšlienke o moci. Ani Dzurinda sa nevyhol  tejto infekčnej chorobe. Z politika sa pomaly stal krasorečník. V posledných rokoch svojho vládnutia hovoril veľa, ale nepovedal nič. Z jeho okolia sme sa dozvedali, že je vynikajúci stratég, že v tejto „nepočetnej malej čínskej provincii“ niet lepšieho vyjednávateľa, ja však o týchto jeho schopnostiach dosť pochybujem. Keď prišiel jeho čas odísť, odstredivá sila  moci ho k nej  prikovala. Ak už nemohol vládnuť celej krajine, nechal si aspoň funkciu predsedu vládnej strany, ale chuderu Radičovú nechal  topiť vo vlastnej šťave. Neborák  netušil, že sa ku dnu potopí  aj sám so svojou mocou. A ani jemu nikto nepostaví pamätník, hoci by si ho zaslúžil viac ako jeho predchodca.  

  A je tu ďalší adept na pamätník, trojnásobný premiér, o ktorom  Vladimír Mečiar celkom trefne poznamenal, že sa ho nedá ani zdrobňovať, lebo z Roberta sa stane Robertko a z Fica Ficko. Má tento muž rád moc? A nakoľko ovláda štát on a nakoľko jeho mecenáši? Musím sa priznať, že každého z nás by toľko moci, ktorú navonok prézentuje, od základu zmenilo. V strane nemá oponenta, dokonca to išlo tak ďaleko, že  minister vnútra Kaliňák ho raz prirovnal k Churchilovi. Už som sa dávno tak dobre nenasmial. Ostatní politici mu buď zobú z ruky, alebo ho nazývajú zlodejom, čím sa ich politický obsah  vrchovato naplnil. Pri posledných prezidentských voľbách už chcel azda vyskočiť z rýchlika, no hlas ľudu hlas boží ho posadil naspäť do kupé. Čím častejšie sa jeho obraz ocitá na titulných stranách novín a časopisov, tým menej priamej reči poskytuje pisálkom, ktorým zo zásady na otázky neodpovedá. Takto sa teda  pamätníky nestavajú.

 Zdá sa, že táto krajina sa zrieka svojich hrdinov. Keďže sme toľko sôch sme už v našej krátkej histórii zbúrali, /len tak „namátkou“ od Tisa až po Biľaka/, môžeme sa  vyhovárať, že aspoň ušetríme. Slabá náplasť  na históriu  malého národa, ktorý si nedokáže aspoň z plastelíny moci vygenerovať svojho hrdinu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?